pieseň chvály

obyčajný stisk ruky...

 Ulice sú poloprázdne. Obchody a inštitúcie sú ešte pozatvárané. Kostoly nie. Všetky majú otvorené brány. Vojdem do jedného z nich. Vzhľadom na nevľúdne počasie kostol je poloprázdny.

Usádzam sa pri staršej žene, ktorá vyzerá smutne a strhane. Začína sa svätá omša. Hlboko vnímam slová kňaza a nábožný spev veriacich. V kázni kňaz spomenie niečo o láske medzi rodičmi a deťmi. Najmä však o manželskej láske, ktorá sa dnes akosi vytráca. Zmienka o nej rozplače ženu vedľa mňa. Posúvam sa bližšie k nej. Hladkám je starecké ruky a utieram dlaňou jej mokrú tvár. Tíško šepkám: „Všetko raz prebolí. Náš Pán je dobrý, dá vám silu.“ Stlačím je ruku a ona sa jej púšťa, až keď je potrebné sa prežehnať. Už neplače. Vystrie sa a mne sa už nezdá taká maličká a scvrknutá, ako keď som si k nej prisadla.

      Svätá omša sa končí. Ešte raz starenke stisnem ruku a odchádzam do rušného sveta.

       Moje putovanie po úradoch sa akosi predĺžilo. Voľakde by som sa mala zohriať. Zazriem cukráreň. Pozerám vôkol seba a čo vidím ? Starenka z kostola sedí sama pri stolíku. Usmievam sa a ona mi úsmev opätuje.

– To je náhoda, že sme sa znovu stretli. Aspoň vám môžem vysvetliť, prečo som sa v kostole správala ako hysterička. Ak vás to nebude obťažovať a zdržiavať, v krátkosti vám rozpoviem príčinu môjho správania.

      Žena začne pokojne rozprávať, občas, aby zabránila prílevu sĺz, zhlboka sa nadýchne:

– Môj manžel zomrel iba pred pár mesiacmi. Ešte predtým nás navždy opustil náš jediný syn. Nemôžem sa zmieriť s ich smrťou. Chýba mi ich každodenné povzbudenie a podpora. Každý potrebuje niekoho, komu by bol vzácny, kto by ho chránil, dodal silu. Žili sme tak, ako mnoho iných rodín. Keď tak spätne uvažujem nad prežitým životom, mnoho vecí by som urobila inak. Asi by som viac dávala najavo, že ich ľúbim. Viac by som sa ich dotýkala. Možno sa vám to bude zdať čudné, ale najviac mi chýba ten obyčajný ľudský kontakt. Stisk ruky a pohladenie. Aj preto mi dobre padlo, že ste mi v kostole utreli slzy, pohladili tvár a stisli ruku. Tomu pocitu sa nič nevyrovná. Bolo obdobie, keď som túžila byť sama. Mala som pocit, že v smútku to tak má byť. Teraz túžim po spoločnosti ľudí. Chcem im byť aspoň nablízku, lebo viem, že doma ma nikto nečaká. Tu počujem ľudské hlasy, vravu, smiech. Dnes som dostala čosi viac, dotyk vašej ruky. Potešili ste ma a urobili ste ešte viac. Stali ste sa dobrou poslucháčkou, pred ktorou som si mohla odkryť srdce. Vidíte, ako málo stačí človeku k šťastiu ?

      Keď dorozprávala, z jej tváre čítam očividnú úľavu a pohodu. Ešte raz ju silno objímam, pohladkám jej zvráskavenú tvár.

Odchádzame von, ona ide opačným smerom ako ja a stráca sa v dave ľudí.

Čo slová nepovedia: Čo najviac cítime, najmenej vieme vysloviť.

Príslovie „Čo na srdci, to na jazyku“, platí zrejme len o veciach, ktoré sú na povrchu srdca, tie sa rýchlo prederú na pery. Ale, čím hlbšie majú city svoje korene, tým ťažšie vychádzajú z úst.

      Veď reč, ktorá sa viaže k veciam vnímaným zrakom, zlyháva už vtedy, keď má pomenovať rozdiel medzi vôňou ruže a klinčeka. Ako má teda prebádať bezodné hĺbky lásky ! Tak sa stáva, že je tým tichšia, čim zreteľnejšia by chcela byť. Jej jasné vyznanie pozostáva len z dvoch krátkych slov: „Ľúbim ťa.“ Jej najvrúcnejšie slovo má iba dve písmená: TY. A jej mlčanie nie je nemotou ako u tých, ktorí si už nemajú čo povedať, ale je plné úcty a dôvery, ktoré otvoria srdce druhého človeka.

      Láska sa teda prejavuje v mlčaní aj v reči. Bez nej by mlčanie bolo ľad a rozprávanie vietor.

Max Rosser: Z knihy objav radosť