pondelok 22. februára 2010

niekedy stačí len úsmev...

Raz, keď som bol nováčikom na strednej škole, uvidel som chalana z
našej triedy, ktorý išiel zo školy. Volal sa Kyle. Vyzeralo to, že
nesie domov všetky svoje učebnice. Myslel som si: Kto by odnášal v
piatok všetky knižky? Musí to byť pekný somár!Ja som mal
naplánované cez víkend párty a futbalový zápas s priateľmi na
zajtrajšok poobede. Pokrčil som plecami a išiel som ďalej. Ako som
tak išiel, uvidel som bandu chalanov, čo utekali jeho smerom. Bežali
na neho. Vytrhli mu knižky z ruky, podrazili nohy tak, že pristal v
blate. Jeho okuliare odleteli a videl som ich dopadnúť do trávy
niekoľko metrov od neho. Pozrel sa na mňa a ja som uvidel ten
strašný smútok v jeho očiach. Trhalo mi to srdce. Pribehol som mu na
pomoc. Podal som mu okuliare a povedal som:
> Títo chalani sú hajzli, nevedia sa normálne správať.
> Pozrel sa na mňa a povedal:
> Díky!
> A na jeho tvári sa objavil úsmev. Bol to jeden z tých úsmevov, čo
prejavujú skutočnú vďačnosť. Pomohol som mu zobrať knižky a
opýtal sa, kde býva. Ukázalo sa, že neďaleko mna. Pýtal som sa,
prečo som ho nikdy predtým nestretol. Že vraj chodil na súkromnú
školu. Nikdy predtým by som sa nedal dokopy s chalanom zo súkromnej
školy. Niesol som mu pár knižiek a celou cestou sme sa rozprávali.
Ukázalo sa, že je to fajn chalan. Pýtal som sa, či si nechce zahrať
zajtra futbal. Povedal, že áno. Celý víkend sme boli spolu vonku a
ja som spoznal Kylea viac a obľúbil som si ho. Aj moji priatelia si ho
obľúbili. V pondelok ráno tu bol Kyle s kopou knižiek späť.
Zastavil som ho a smiechom povedal, že bude mať dobré svaly z tých
kníh. Len sa usmial a polovicu knižiek mi naložil. Behom 4 rokov sme
sa stali najlepšími priatelmi.
> Posledný rok sme rozmýšľali o nejakej strednej škole. Kyle sa
rozhodol pre Georgetown a ja pôjdem na Duke. Vedel som, že navždy
budeme priatelia a tie míle nebudú žiadnym problémom. On chcel byť
lekárom a ja som chcel využiť štipendium na prácu okolo futbalu.
> Kyle bol premiantom triedy, takže si musel pripraviť preslov na
záverečnú slávnosť školy. Naťahoval som ho, že si zamachruje,
ale bol som rád, že to nemusím byť ja - tam hore a rozprávať.
Záverečný deň prišiel. Videl som Kylea, vyzeral perfektne! Bol
jeden z tých chalanov, ktorý dospel a našiel sa behom rokov na High
School. Zosilnel a veľmi mu svedčali okuliare. Mal viac dievčat než
ja, všetky ho milovali, až som niekedy žiarlil. Dnes bol ten den "D".
Videl som, aký je nervózny z preslovu, tak som išiel za ním,
potľapkal ho po pleci a povedal:
> Hej, chlape, budeš dobrý!
> Pozrel sa na mna tým vďačným pohľadom, usmial sa a povedal:
> Díky!
> Začiatok preslovu mal za sebou, odkašlal si a pokračoval:
> Je záver školy a čas, aby sme podakovali všetkým, čo nám
pomohli počas týchto ťažkých rokov. Rodičom, učiteľom,
súrodencom, možno trénerovi, ale hlavne priateľom. Som tu, aby som
vám všetkým, ktorí ste niekoho priatelia, povedal, že byť niekomu
priateľom, to je ten najväčší dar, ktorý môžete niekomu dať.
Poviem vám príbeh...
> Pozrel som sa neveriaco na svojho priateľa, ked začal rozprávať o
dni, keď sme sa prvýkrát stretli. Plánoval, že cez víkend spácha
samovraždu. Hovoril o tom, ako si pobral všetky učebnice, aby jeho
mama s tým nemala neskôr starosti a niesol si veci domov.
> S vážnosťou sa pozrel na mňa a usmial sa:
> Ďakujem Bohu, stretol som priateľa. Ten ma zachránil od môjho
nevysloveného rozhodnutia.
> Počul som to zdesenie v dave, keď ten príjemný a populárny chalan
nám povedal všetko o svojom najslabšom životnom okamihu. Videl som
jeho mamu, otca, ako sa na mňa pozerajú vďačnosťou v očiach.
> Dnes si uvedomujem hĺbku svojho činu. Nikdy nepodceňujte silu
okamihu. Jedným jediným gestom môžete zmeniť život človeka.
Niekedy k lepšiemu a niekedy aj k horšiemu. Boh nás vložil do
života toho druhého, aby sme niekedy zasiahli. Hľadajte Boha v
priateľoch! Teraz máš na výber!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára