Bázeň Pánova alebo ináč povedané bá-zeň Božia je základným biblickým pojmom, zvlášť v Starom zákone. Tam je definíciou a synonymom zbožnosti. K označeniu zbožnosti aj náboženstva nepoznala hebrejčina iné slovo. Bázeň Božia v biblickom zmysle nie je strach pred nevyspytateľným božstvom (mysté-rium tremendum) alebo únik podobný Adamovmu, keď sa skryl pred Bohom (Gn 3), ale práve naopak dôverným , ale úctivým pohliadnutím slabého a porušeného stvorenia k moci, veleb-nosti a svätosti svojho Stvoriteľa. Vedomie priepastného rozdielu a predsa úzkej závislosti medzi človekom a Bohom patrí k podstate biblickej bázne (Dt 6,2; Prís 1,7; 10,27; 1 Jn 4,18). V srdciach nie je vzbudzovaná Božou prísnosťou (Dt 10,12.17.21), ale predovšetkým jeho dob-rodením (Ž 67,8; 130,4). Bázeň je spasiteľný Boží čin a prejavuje sa posluš-nosťou (Kaz 12,13; Dt 28,58). Božia bázeň je dreňou zbožnosti a mravnosti a teda aj počiatok múdrosti (Prís 8,13; 16,6). K bázni Boh viaže svoje najkrajšie sľuby, šťastie (Kaz 8,12), zdravie (Prís 3,7n), dlhý život (Dt 6,2), požehnanie potomstvom (Jer 32,39), priateľstvo, dobro i ochranu Pánovu (Ž 25,14; 31,20; 33,18; 34,8; 103,11); a iné. Cieľom Záko-na je vzbudzovať bázeň Božiu, t.j. zbožnosť (Dt 4,10).
V Novom zákone je Božia bázeň studňou zbožnosti, lepšie povedané viery v Boha (Lk 18,4; 23,40; Sk 9,31; 10,35; Ef 5,21; Kol 3,22; 1 Pt 2,17; Zjv 14,7; 15,4). „Bojáci sa Boha boli všetci proselyti“, ktorí prešli od pohanstva k židovstvu. Aj v Novom zákone zostáva Boh Bohom svätým a neprístupným tomu, kto odmieta ho milovať (Mt 10,28; 18,34; Hebr 4,1; 10,31; 1 Tim 5,20; Jk 2,19). Kresťansky chápaná bázeň Božia je prevyšovaná lás-kou ktorou sa Boh k nám v Ježišovi Kristovi priblížil a skrze ktorého sa mô-žeme cítiť synmi Boha a strach právom vyplýva z hriešneho vedomia. Aj v tomto prípade Boh je prvý a človek druhý, to znamená, že človek dostáva od Boha dar, ktorý je v poradí už siedmy.
Teda siedmym darom Ducha Svätého je bázeň Božia. Čo je bázeň Božia? Z toho čo sme uviedli by nám to malo byť dosť jasné, ale aby sme neboli na pochybách dodajme, že k náboženskému aktu, pri ktorom sa človek, ako tvor klania Bohu, patrí aj svätá bázeň pred absolútnym, nepochopiteľným a svätým Bohom. Člo-vek pociťuje, že je na Bohu bez zbytku závislý a že je hriešnikom. Bázeň nepred-stavuje žiadny protiklad voči dôverujúcej láske, ale je len dielčím hľadiskom tejto lásky, ktorá ju charakterizuje práve ako lásku k Bohu: Boha uznávame a milujeme práve preto, že uznávame a milujeme absolútny rozdiel medzi ním a nami. Nakoľko sa tu jedná o jedinečný vzťah, nie je vhodné objasňovať bázeň Božiu na základe skúsenosti ľudského strachu, hrôz a podobne.
Nakoľko pri tomto uznaní vlastnej stvo-renosti sa uznáva tiež vlastná potreba spásy, nie je potrebné sa báť o vlastnú spásu, ani vtedy keď táto obava nevyplý-va z lásky k Bohu. Postoj absolútnej ľahostajnosti zabúdajúci na seba, bez obáv o vlastnú spásu, by nakoniec bolo dokonca trúfalosťou vyrovnať sa Bohu, ktorý sám sebe postačuje a nie je ohroz-ený. Obava o vlastnú spásu (Mt 5,29; 10,28; Ján 5,14; Flp 2,12; Rim 11,20) atď. S ohľadom na nevyspytateľnú spravodli-vosť Boha tak patrí, ako ďalšie hľadisko k úplnému pojmu bázne Božej. V Starom zákone výraz bázeň Božia znamenal sy-nonymum zbožnosti. Hebrejčina nepoznala iné slovo pre označenie ná-božnosti a či zbožnosti. Lenže bázeň Božia v biblickom zmysle nie je strach pred nevyspytateľným Božstvom alebo únik podobný Adamovmu skrývaniu sa pred Pánom Bohom (Gn 3), ale práve naopak dôverným, ale úctivým pozera-ním slabého a porušeného stvorenia k moci, velebnosti a svätosti svojho Stvo-riteľa. Vedomie priepastného rozdielu a predsa úzka závislosť medzi človekom a Bohom patrí k podstate biblickej bázne (Dt 6,2; Prís 1,7; 2,5; 10,27; 1 Ján 4,18). Pravá bázeň je ovocím Božieho odpuste-nia a milosti. Boh odpúšťa človekovi, aby sa bál Boha a zachovával voči nemu úcti-vosť. Bázeň je spasiteľný Boží čin a prejavuje sa poslušnosťou (Kaz 12,13; Dt 28,58). Bázeň Božia je držanie sa v zbožnosti a mravnosti a to je aj počia-tok múdrosti (Prís 8,13; 16,6). K bázni viaže Boh svoje najkrajšie sľuby: šťastie (Kaz 6,2), požehnanie potomstva (Jer 32,39), zdravie (Prís 3,7), dlhý život (Dt 6,2), priateľstvo, dobrotu a Božiu ochra-nu (Ž 25,14; 31,20; 33,18; 34,8; 103,1 a iné). Účelom Zákona je budiť túto bá-zeň, t.j. zbožnosť (Dt 4,10).
V Novom zákone Božia bázeň je studňou zbožnosti alebo lepšie povedané viery v Boha (Lk 18,4; 23,40; Sk 9,31; 10,35; Ef 5,21; Kol 3,22; 1 Pt 2,17;Zjv 14,7; 15,4). V Novom zákone Boh zostáva Bohom svätým a neprístupným tomu, kto od-mieta jeho milosť.
Bázeň Božia môže byť mravne oprávne-ným motívom (ako obava služobníka) pre akt ľúbosti. Teda v takomto prípade prirodzene neexistuje žiadny mravný skutok tam, kde strach z Božieho trestu je len strachom z fyzického trestu pre človeka, kde chýba vedomie mravného nedostatku viny ako odporu voči Bohu, a kde sa teda zotrváva vo vine ako takej (otrocký strach). Aj mravne oprávnená ľútosť zo strachu ako prípravná etapa procesu ospravedlnenia dôjde svojho cie-ľa až vtedy, keď sa premení v osobný akt, lebo sviatosť, sa integruje do lásky k Bohu, ktorou Boh je milovaný s ohľadom seba samého. Tak sa bázeň Božia stane milujúcou úctou – timor filialis, takže sa Boha obávame z lásky a milujeme ho zo strachu (sv. František Saleský).
autor P.Slezák
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára