Nič sa nesmie len tak jednoducho tvrdiť, nič sa nesmie vyhýbať požiadavke zdô-vodnenia. Sokrates je prvý, kto zastáva princíp rozumovej argumentácie.
Rozum je vedomosť o tom, čo hovoríme. Lenže v tomto formálnom určení sa za-búda na jeho cieľ a účel, totiž na to, že má viesť k poznaniu pravdy. Iba Božský rozum je totožný s pravdou. Len v ňom je to, čo myslí, totožné s tým, čím je on sám. Aristoteles preto nazval tento Bož-ský rozum „myslenie o myslení“. Náš rozum je však myslenie o niečom, čo my sami nie sme. Náš rozum je konečný ro-zum.
V spore o pojem rozumu nemôže ísť o to, aby sme vystupovali v mene údajnej pravdy. „Rozumový postoj“ neobsahuje nijaké princípy, ktoré by sa dali defini-tívne a s „konečnou platnosťou zdôvodniť“. Je to skôr príhovor za to, aby sme neuznávali takú platnosť niečoho, ktorá nevyplýva z „beznátlakovej komu-nikácie“ o tom, čo má platiť.
Rozum je druhým darom Ducha Sväté-ho. Čo je rozum? Rozum vyjadruje schopnosť duchovného poznania človeka charakterizovaného transcendentál-nosťou a tak svojou nevyhnutnou odkázanosťou na Boha (ktorý tu môže byť aj keď sa popiera). Táto schopnosť aktualizuje seba aj svoju transcendenciu nevyhnutnú vždy v zameraní na svet, na to, čo je zmyslove názorné, a tak na pred-stavu, obraz, na konkrétnosť ľudskej skúsenosti a poznania, ako sú dané v spoločnosti v jej mravoch a zvyklostiach.
Základná realizácia rozumu je tiež pod-statne vztiahnutá na realizáciu vôle, s ktorou spoločne vytvára sebarealizáciu ducha. V Starom zákone rozum, rozum-nosť, znamenal predovšetkým praktickú schopnosť jednať správne, účelne a úspešne. Rozum, rozumnosť sú úzko späté s charakterom človeka a jeho po-merom k Bohu. Ak je charakter človeka zvrátený, potom je zvrátený a zatemnený aj rozum. Je príznačné pre Starý zákon, že spája rozum so srdcom. Nadobudnúť rozum, znamená v hebrejčine získať srd-ce. Starý zákon pokladá rozum, rozumnosť za zvláštny Boží dar. Dobrý rozum dáva milosť a pripravuje k prijatiu umenia (právnych vedomostí). Preto je rozumnosť prameňom života a nadobudnutia rozumnosti za každú ce-nu jeho zmyslom. Boh sám je zvrchovaná rozumnosť (Ž 147,5; Prís 8,14) a teda zdroj všetkého rozumu. Z jeho prikázaní je možné nadobudnúť rozumnosť. Bázeň pred ním je začiatkom múdrosti a rozumu. Je to dych Všemohúceho, kto-rý robí ľudí rozumnými. Rozumný človek si váži Boží zákon a učí sa jeho prikáza-nia, prijíma dohovárania, zdržuje sa hnevu a zlého. Dobrý rozum dáva milosť (Prís 13,15) a pripravuje na prijatie ume-nia, t.j. pravých vedomostí.
Pojem rozum a rozumnosť v Novom zákone je potrebné chápať na pozadí chápania v Starom zákone, teda viac menej zhodne, vyplýva to zo zmyslu gréckych slov synesis a logikos.
Podľa svätého Františka Saleského e-xistujú štyri stupne rozumu, svoje delenie odvodil od Šalamúnovho chrá-mu, ktorý mal tri nádvoria a veľsvätyňu. Náš rozum, či lepšie povedané naša duša, pokiaľ je obdarená rozumom, je pravým chrámom Najvyššieho Boha, ktorý v nej celkom zvláštnym spôsobom prebýva. „Hľadal som ťa mimo seba“, hovorí svätý Augustín vo svojich Vyznaniach (10,27). „ Nenašiel som ťa, pretože si bol vo mne“. V tomto mystickom chráme sú taktiež tri nádvoria, totiž tri stupne rozumu. Na pr-vom mieste uvažujeme a usudzujeme podľa zmyslových skúseností, na druhom podľa zásad poznania a na treťom podľa viery. Okrem toho nad týmito tromi stupňami stojí a vysoko nad nimi vyniká najvyšší vrchol samého rozumu a duchovného chápania, ktoré nie je ve-dené prírodzeným svetlom rozumu samotného, ale nadprirodzeným svetlom viery pomocou jednoduchého uvažovania rozumu a jednoduchého cítenia vôle, čím sa náš duch oddáva a podrobuje pravde a Božej vôli.
Táto vznešená výšina, toto vyni-kajúce horné miesto, tento najvyšší vrchol našej duše je vhodne znázornený veľsvätyňou v chráme a to z nasledujúcich dôvodov: 1) Svetlo, ktoré osvecovalo veľsvätyňu, neprenikalo do-vnútra oknami. Práve tak ani vrchol duše neprijíma svoje svetlo nejakým úsudko-vým uvažovaním. 2) Svetlo do veľsvätyne preniklo skôr bránou. Práve tak prijíma vrchol duše svoje svetlo z viery, v jej lú-čoch sa vníma a pociťuje krása a dobrota Božieho zaľúbenia. 3) Nikto okrem veľ-kňaza nevstupoval do veľsvätyne. Práve tak nemá k vrcholu duše prístup nič iné-ho, než ono veľké, vznešené a všetkoobsahujúce uvažovanie a cítenie duše, aby Božia vôľa bola nad všetko milovaná, prijímaná a konaná, a to nie-len v tom či onom prípade, ale bez výnimky vo všetkých prípadoch, vždy a všade, všeobecne vo všetkých veciach a zároveň v každej veci zvlášť. 4) Veľkňaz pri svojom vstupe do veľsvätyne zatienil aj to svetlo, ktoré prenikalo dovnútra bránou. Vhodil do kadidelnice toľko ka-didla, že hustý dym zabránil svetlu, aby sa dostalo dovnútra otvorenou bránou. Práve tak je na vrchole duše v istom zmysle „zatienený“ aj duchovný pohľad odriekaním a sebazapieraním našej duše. Veď ona už toľko myslí na to, aby krásu pravdy a pravdu krásy, ktoré sa jej uka-zujú uvidela, ako skôr myslením na to, aby ju objala a uctila. Akonáhle sa jej od-halí prevznešená dôstojnosť Božej vôle, chcela by takmer zavrieť oči, aby ju tak, bez toho aby sa viacej zaoberala jej pre-hliadaním, vrúcnejšie a dokonalejšie objala a aby sa jej naveky neobmedzenou láskou podrobila a s ňou sa naveky v neobmezedzenej láske spojila. 5) Vo veľsvätyni sa nachádzala schránka zmlu-vy s doskami Božieho zákona, mannou v zlatej nádobe a Áronovou palicou, ktorá sa jednej noci zazeleňala, rozkvitla a vydala plody (Hebr 9,4). Práve tak sa nachádzajú na vrchole duše: po prvé, jasná viera, podobná manne skrytej v zlatej nádobe, a táto viera považuje za pravdivé tie tajomstvá, ktoré nie sme schopní vidieť iným spôsobom; po druhé, vzácna nádej, podobná Áronovej kvitnú-cej a plody prinášajúcej palici, a táto nádej očakáva splnenie tých prisľúbení dobra, ktoré nie sme schopní vidieť iným spôsobom; konečne po tretie, svätá láska, podobná dvom doskám s Božími priká-zaniami a touto láskou zjednocujeme svojho ducha s Božím Duchom i keď spô-sobom sotva nejako vnímateľným.
Podľa svätého Františka Saleského v najvyššom vrchle našej duše sú dva stupne. Na prvom stupni človek sa oddá-va myšlienkam, ktoré sú závislé na viere a nadprirodzenom svetle viery. Na dru-hom však sa jednoducho oddáva viere, nádeji a láske.
Vlastné premýšľanie a zvlášť Božia mi-losť viedli vrchol duše k rozhodnutiu, aby sa oddala nejakej úlohe viery, tu rozum neprestane ani potom stále znovu uvažo-vať a usudzovať, keď rozoberá príčiny a dôvody už prijatej viery. A taktiež dis-kusia teológov prebieha v prízemí a pred závorou vyššieho podlažia duše; odda-nosť však sedí na sudcovskom stolci najvyššieho vrcholu duše. Znalosť týchto štyroch stupňov rozumu je potrebná pre pochopenie duchovného života.
autor P.Slezák
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára